Prišla som o dcéru i vnučku, mne už je to jedno
Minulú sobotu som opäť slúžil na centrálnom príjme. Služba mi nezačala práve najlepšie. RZP mi priviezla babku, ktorá odpadla v potravinách. Od rána údajne nič nejedla (a možno už od večera) a potraviny tiež vraj kupovala len na úver.
Ošetrovatelia ju prezliekli do nemocničného úboru a začal som ju vyšetrovať. Prakticky na nič sa nesťažovala, lieky doma nebrala žiadne. Keď som skončil, hovorím jej, že ju vyšetrí ešte kolegyňa, neurologička, ale že pravdepodobne bude musieť zostať v nemocnici. Na to sa usedavo rozplakala. Vraj čo bude s jej zvieratami a s domom. Žije sama na dedine a nemá sa jej kto o ne starať. Navyše je rozvedená, sú tam v okolí Cigáni a bojí sa aby jej nevykradli dom. Nenechala sa nijako presvedčiť, hoci som sa o to opakovane pokúšal. Nepomohlo ani moje upozornenie, že doma môže zomrieť. Na to mi so slzami v očiach vraví: „Prišla som o dcéru i vnučku, mne je to už jedno...“ Takmer zvlhli oči aj mne. Viac som sa jej nevypytoval, ani som ju nepresviedčal. Kolegyňa-neurologička, na nej tiež nič pozoruhodné nenašla, tak sme ju teda na reverz pustili domov.
Takýchto smutných ľudských osudov vídavam počas služieb neúrekom. Niet nič horšieho pre rodiča, ako keď prežije vlastné dieťa a napokon zostane sám. Hoci na druhej strane, počas svojej praxe sa stretávam aj s prípadmi, keď má rodič tri a viac detí a nakoniec skončí opustený v domove dôchodcov. Nie nadarmo sa hovorí, že jeden rodič ľahšie uživí desať detí ako desať detí jedného rodiča. Keď tak uvažujem nad týmito generačnými problémami, napadla ma stupídna reklama jednej dôchodcovskej správcovskej spoločnosti na podobnú tému, ktorú tu už opísala kolegyňa. To, či skutočne zostanete niekomu na krku alebo nie, záleží len na vás. Môžete mať v starobe aj milióny, tie vám starostlivosť a záujem vašich detí o vás nenahradia. Ako si ich vychováte, takú budete mať starobu. A to za vás žiadna dôchodková správcovská spoločnosť neurobí. Za výchovu svojich detí ste zodpovední len vy sami. Žiaľ mnohí z nás rodičov si to uvedomíme až vtedy, keď je už neskoro. Ak nešťastnou náhodou alebo vinou choroby prídeme o dieťa, tomu sa asi nedá zabrániť, ale ak náš potomok pre náš nezáujem o neho skončí v osídlach drogy alebo v zlej partií, to už je iná káva. Tá by mohla mať pre rodiča horkú príchuť do konca života. A musel by si ju vypiť každý deň až do dna.
(písané pred r. 2010 pre blog.sme.sk)
POZRI
Do čakárne
© 2001-2016 jozef.klucho
Všetky práva vyhradené
Ak sa Vám článok páčil, pošlite ho ďalej. Ďakujeme.
