Bezdomovec a opilec - postrach slovenských ambulancií
Tento týždeň vo štvrtok zomrel v parku na lavičke v jednej z bratislavských nemocníc 38-ročný bezdomovec, ktorý bol v priebehu dňa ošetrený na chirurgickej ambulancií tamojšej nemocnice. Pri ošetrení sa dožadoval ďalšieho vyšetrenia a hospitalizácie, avšak vyšetrujúci lekár konštatoval, že ďalšie vyšetrenia ani hospitalizácia pacienta nie sú potrebné. Prípad vyšetruje polícia. Toľko správa z médií.
Iste si spomínate na podobný prípad, ktorý sa udial pred časom v trnavskej nemocnici. Kým v bratislavskom prípade sa minister zdravotníctva nechal počuť, že "lekári odviedli perfektnú prácu", v Trnave vtedy prepustil riaditeľa nemocnice. Bez ohľadu na to, ako dopadne vyšetrovanie tohto najnovšieho prípadu, je všetkým lekárom, slúžiacim na ambulanciách prvej pomoci a urgentného príjmu jasné, že pacienti grupujúci sa z tejto komunity sú pre nich priam postrachom. Prečo? Väčšina z nich po príchode na ambulanciu je nielen hygienicky zanedbaná, a teda personálu hrozí riziko infekcie, o ktorej sa mu ani nesníva (od banálnej kožnej infekcie, cez svrab až po tuberkulózu takmer všetko, čo sa v našich končinách a nielen v nich, vyskytuje), ale často prichádzajú v alkoholickom opojení, takže by si zaslúžili minimálne umiestnenie v "záchytnej izbe opilcov", ktorá, žiaľ v súčasnosti nefunguje, pokiaľ dobre viem, ani v jednom slovenskom meste. Záchytky sú totiž tak náročné na prevádzku a vymáhateľnosť finančných prostriedkov od "klientov" tak nízka, že ju nechce prevádzkovať nikto ani za dotáciu milión korún ročne.
Tí, čo pracujú na ambulanciách slovenských nemocníc alebo prvej pomoci, či urgentného príjmu, mi iste dajú za pravdu, nielen v tomto konštatovaní, ale možno aj v tom, že nie je v kapacitných možnostiach žiadnej slovenskej nemocnice, prijať každého bezdomovca (ani každého opilca), ktorý sa objaví na takejto ambulancii. Službukonajúci personál (teda najmä lekári, ktorí preberajú za pacienta formálnu aj zákonnú zodpovednosť) sú teda vďaka tejto situácií postavení medzi dva mlynské kamene a otázku, čo s takýmto pacientom, ktorý je okrem vyššie uvedených charakteristík, mnohokrát agresívny a komunikačne neprístupný a bez dokladov. Lekár na takejto ambulancii má len dve možnosti: pacienta prijať alebo neprijať. Ak ho príjme, aj keď často jeho jedinou diagnózou, ktorou sa odôvodňuje prijatie do nemocnice je "ebrietas simplex", teda klasická opilosť, má "po starostiach". Ak ho však nepríjme, môže zažiť minimálne ďalších 24 hodín stresu v očakávaní, že sa pred jeho ambulanciou objavia muži zákona, žiadajúci vysvetlenie k náhlemu úmrtiu onoho indivídua.
Občas sa v takejto službe stáva, a to môžem potvrdiť z vlastnej skúsenosti, že počas nej sa na ambulancii objavia aj traja - štyria takíto "pacienti", ktorí sa nielenže nedajú ani riadne vyšetriť (to, že opilec je napr. neurologicky veľmi zle objektívne vyšetriteľný, vám potvrdí každý odborne zdatný neurológ ), ale životospráva je pre nich španielska dedina a ambulantná liečba detto. Ak je takýto pacient prijatý na 24-48 hodín do nemocnice, do týždňa sa v nej v takomto stave môže ocitnúť aj dva –trikrát. Sám som takého pacienta zažil. Slúžil som v utorok - mal som ho na vyšetrení, slúžil som v sobotu, prišiel, resp. priviezli ho (sanitkou RZP !!!, pretože ju privolali policajti do mesta, kde ho našli spitého ležať ), tiež a podľa informácii, ktoré som dostal, bol na centrálnom príjme aj vo štvrtok.
Toto je, žiaľ fenomén doby, ktorý zdravotníci nevyriešia. Na to sú tu kompetentné (alebo podľa dnešného stavu by sa hodilo skôr označenie "impotentné") štátne orgány. Ak takýto pacient po neprijatí do nemocnice zomrie, potom sú zrazu všetci múdri a idú radiť, čo sa malo a čo nemalo urobiť. A najmä vynášať súdy! Vážení, ktorí budete teraz mudrovať (vrátane ministerských úradníkov), uvedomte si, prosím, že ak by aj lekár, slúžiaci sa takejto ambulancii prijal všetkých bezdomovcov a opilcov, ktorí sa mu v službe objavia (to by ste potom ráno videli, ako by ho "zvozil" primár alebo riaditeľ nemocnice), to situáciu to nerieši.
Ak si naše štátne orgány s týmto problémom nevedia poradiť a začať prevádzkovať aspoň záchytky, potom to treba povedať rovno a nezvaľovať zodpovednosť na zdravotníkov, ak takýto pacient niekde v parku na lavičke, trebárs aj v areáli nemocnice, v ktorej bol predtým ošetrený, zomrie. Zisky štátu z predaja alkoholu a iných návykových látok sú astronomické. Prečo sa nepríjme zákon, ktorý by stanovoval, že isté percento z tohto zisku sa vyčlení na prevádzkovanie záchytných staníc ? Isteže každý prípad je treba individuálne vyšetriť. Nikde totiž nie je napísané, že bezdomovec, trebárs aj trocha pripitý by nemal byť vyšetrený a liečený tak, ako ktorýkoľvek iný pacient a že práve nemôže byť vo vážnom strave, a teda prijatý do nemocnice. Ale ak dôvod na hospitalizáciu u neho pominie, na ambulanciu prvej pomoci, skôr či neskôr príde zas a oveľa častejšie ako ktorýkoľvek iný pacient (najmä v zime, kedy sa nemá kde zohriať). To je viac ako isté! A vždy ho skutočne do nemocnice prijať nemožno! A čo je najhoršie, že toto si vždy neuvedomujú ani tí, ktorí sú v hierarchii slovenského zdravotníctva postavení najvyššie. Alebo, že by sa riadili známym východniarskym príslovím: "Zabul vul, že ceľecom bul?"
POZRI
Do čakárne
Ak sa Vám článok páčil, pošlite ho ďalej. Ďakujeme.
© 2001-2022 jozef.klucho
Všetky práva vyhradené
