Som jeden z prvých blogerov denníka SME, kde som blogoval v rokoch 2004 - 2014. Z tohto obdobia pochádzajú aj tieto články.
V súčasnosti blogujem na Denníku N.
RLP mi na centrálny príjem priviezla pacientku s podozrením na prekonaný epileptický záchvat, s údajom, že v službe odpadla. Pracovala ako zdravotná sestra v istom ústave. Podobný stav v minulosti už prekonala. Vtedy absolvovala komplexné vyšetrenie, ktoré príčinu jej stavu neodhalilo. Po anamnéze a fyzikálnom vyšetrení, ktoré vykazovalo množstvo znakov, svedčiacich pre dlhodobý nadmerný konzum alkoholu, mi bolo jasné, že pracovná diagnóza lekára RLP bola asi správna. Mala červenú tvár, bola nekľudná, triasli sa jej ruky, mala nažltnuté očné bielka a zväčšenú pečeň. Vykonané vyšetrenia môj predpoklad iba potvrdili.
Čítať ďalej: Ak pacient nedodržiava životosprávu, má byť lekár ticho?
V ostatných rokoch je už bežným javom, že cez moju webstránku sa u mňa občas objednajú na vyšetrenie aj pacienti, ktorí nepochádzajú z môjho alebo zo susedných okresov. Aj včera mi volala pacientka, že by si chcela nechať urobiť kolonoskopiu v celkovej anestézií.
Po úvodných obligátnych otázkach som sa dozvedel, že už na gastroenterologickom vyšetrení u svojej lekárky v mieste bydliska bola. Tá však kolonoskopiu v celkovej anestézií nerobí. Pacientka si ma našla na internete, a tak sa chcela objednať. Žiadala však čo najskorší termín. Predbežne som jej ho prisľúbil o dva dni s tým, že ešte si to upresníme, lebo sa musím skontaktovať so svojim anesteziológom.
Čítať ďalej: Je slušné urgovať vyšetrenie a potom sa z neho neodhlásiť?
Zdravotník-neomylné perpetuum mobile?
V sobotu som opäť slúžil na centrálnom príjme. Od príchodu do služby do trištvrte na dvanásť som sa prakticky nezastavil. Niekedy som mal rozvyšetrovaných aj dvoch pacientov naraz, ale archaický PC, na ktorom píšem nálezy a ani program, ktorý nemocnica používa, neumožňuje otvoriť si nálezy viacerých pacientov naraz.
V ambulancií som mal pacienta, ktorého priviezla RZP, "v bezvedomí" (tie úvodzovky sú namieste, pretože dotyčného mladého už poznáme. Dokáže bezvedomie tak zahrať, že sa nechá prijať do nemocnice. Tentoraz ho to však asi po polhodine prestalo baviť a akoby zázrakom sa prebral.) Tohto pacienta som mal rozvyšetrovaného (samozrejme v podobných prípadoch je treba urobiť rtg lebky, neurologické, chirurgické a iné vyšetrenia).
Striedal som kolegyňu v službe na centrálnom príjme. Pri odchode sa mi neozvala, len sestričky ma informovali, že na expektačnej izbe leží pacient, ktorého tam uložila. Do nálezu, ktorý podpísala, síce napísala, že „ďalší postup podľa lab. výsledkov", tie však už nevidela. Pokúšal som sa jej dovolať, ale mobil mala vypnutý. Našťastie stav pacienta nebol vážny, výsledky boli v poriadku, po naordinovanej liečbe sa mu stav zlepšil, takže mohol odísť domov. V podstate bolo všetko v poriadku, ale...
Ak by sa stav pacienta doma zhoršil a nebodaj by umrel, kto by niesol za neho zodpovednosť? Nuž jednoznačne ten, kto je podpísaný na lekárskom náleze. Lekár, ktorý odovzdáva službu na ambulantnej pohotovosti a necháva v nej nedoriešeného pacienta si odchodom domov zo služby nesie nad sebou aj Damoklov meč, ktorý ho môže zasiahnuť práve vtedy, keď to najmenej čaká. V podobných prípadoch je preto najlepším riešením buď pacienta pred odchodom zo služby ukončiť tak ako sa patrí, teda buď prijať do nemocnice alebo pustiť domov.
Čítať ďalej: Lekár, ktorý začne pacienta riešiť, by ho mal aj dokončiť
Nedávno som vyšetroval mladého pacienta, ktorého mi poslala kolegyňa. Prosila ma, aby som ho vyšetril, hoci nedávno bol na gastroenterologickom vyšetrení. Tam sa stav uzatvoril ako funkčná porucha tráviaceho traktu, ale pacient mal stále ťažkosti a ďalších vyšetrení sa dožadoval nielen on, ale i jeho matka. Hoci striktne trvám na tom, že lekár, ktorý pacienta začne vyšetrovať, by ho mal aj dokončiť, niekedy sú výnimočné situácie, kedy toto pravidlo „musím" porušiť. Toto bol práve jeden z takýchto prípadov. Vedel som pochopiť aj kolegyňu, ktorá mi ho poslala, lebo doma na ňu tlačili (pacient i ona boli z tej istej dediny) a aj sám niekedy zažívam podobné situácie.
Povedzte pacientovi pravdu, ak ju chce počuť
Jedna z chorôb, ktorej sa človek bojí snáď najviac je rakovina. Majú pred ňou rešpekt nielen pacienti, ale aj lekári. Na medicíne sa síce študenti učia základom lekárskej psychológie, ale v praxi to väčšinou nefunguje tak, ako je to napísané v múdrych knihách. Jednotný návod, ako a kedy pacienta informovať o povahe tohto ochorenia alebo kedy a za akých okolností komu povedať úplnú pravdu, polopravdu alebo použiť milosrdnú lož, neexistuje v žiadnej knihe. Ani roky praxe lekára nie sú zárukou, že sa mu túto situáciu podarí vždy zvládnuť tak, aby bol aj vlk sýty, aj ovca celá.
Hoci som už počas svojej praxe diagnostikoval túto chorobu u množstva pacientov, nikdy neviem vopred, ak takúto chorobu objavím, ako sa zachovať. Často mi pred informovaním samotného pacienta pomôže kontakt s jeho príbuznými. Im hovorím pravdu vždy, ale tiež ju často dávkujem po kvapkách. Niekedy totiž býva psychicky silnejší pacient, ako jeho okolie, inokedy je to zas naopak. Aj keď často už po prvom vyšetrení tuším, že to nebude pre pacienta a jeho rodinu dobrá správa, svoje závery formulujem veľmi opatrne. Väčšinou mám asi 10 dní na to, kým dostanem od kolegu patológa definitívny výsledok. To je niekedy dostatočný časový priestor pre pacienta, jeho rodinu i pre mňa. Ak je stav taký, že už pred záverom patológa viem, že pacienta bude treba prijať do nemocnice, prípadne operovať, poviem mu to a jeho rodine tiež, samozrejme, bez konečnej diagnózy, ktorá síce podľa vyšetrenia vyzerá zle, ale histológia ju nepotvrdí. V takom prípade treba odber vzorky opakovať, prípadne pacienta konzultovať s iným pracoviskom.