Aj protekčný pacient môže mať normálneho príbuzného
Vyšetroval som v službe pacienta a v sesterskej miestnosti zazvonil telefón. Keď sestra dotelefonovala, oznámila mi: "Volal pán riaditeľ, že ak pride pán M. aby ste ho prijali k nim na kliniku”. Informáciu som vzal na vedomie a pracoval som ďalej.
Dovyšetroval som pacienta, po ktorom mi priviezla RZP ďalšiu pacientku s náhlou cievnou mozgovou príhodou. Pracoval som niekoľko hodín bez prestávky, takže keď som ju dovyšetroval, kým som čakal na neurologičku, odbehol som do lekárskej izby, osviežiť sa pár glgmi minerálky. Trvalo mi to asi minútu, maximálne dve. Už pri návrate na ambulanciu som pred ňou zazrel námestníka riaditeľa. Vkročil som do ambulancie, kde už neurologička vyšetrovala pacientku, ktorú som predtým dokončil. ”Pán námestník Vám odkazuje, že toho pána M. treba čím skôr vybaviť”. Nevidel som v tom žiaden problem.
Neurologička dovyšetrovala spomínanú pacientku a do dverí ambulancie vkročili dvaja páni. Jeden asi sedemdesiatnik, na ktorom som hneď spoznal, že s ním asi nebude zdravotne niečo v poriadku. Ťažko dýchal a kašľal. Vedľa neho stál o poznanie mladší pán, ako sa neskôr ukázalo, jeho syn. Ešte som starého pána ani nezačal vyšetrovať, jeho syn sa mi už ospravedlňoval, že mi pridáva prácu.
"Ale veď na to som tu”, vravím mu a pokračujem: "…myslel som si že ma chcete zvoziť, kde sa flákam…”
Vysvetľujem mu, že tu bola pacientka s náhlou cievnou príhodou, ktorej stav bol tiež vážny a kým ju vyšetrovala neurologička, bol som sa napiť.
”Ale, veď aj vy ste len ľudia…” vraví. Takmer mi padla sánka.
Potom sa ešte ospravedlnil, že nechcel robiť paniku, lebo dedko je dosť tvrdohlavý, nechcel ísť do nemocnice, veľa fajčí a aj teraz pred odchodom do nemocnice si ešte jednu musel zapáliť. Nevychádzal som z údivu nad jeho úprimnosťou.
Vravím mu: "…málokedy sa tu človek stretne s tým, že príde protekčný pacient a má takéhoto normálneho príbuzného, a to vám hovorím ako kompliment…"
Kým sestričky pripravovali chorobopis, čo trvalo asi dve minúty sa ešte posťažoval, že nevedel, či dedko pred prijatím do nemocnice nepotrebuje nejaké odporúčanie od iného lekára. Tak som mu vysvetlil, že v takomto stave nie.
"…viete väčšinou sa nám stáva presne to, o čom som teraz nedávno čítal knihu…", pokračujem.
Príbeh sa odohrával v New Yorku na príjmovej ambulancii. Do služby priviezli 19-ročné dievča s tráviacimi ťažkosťami, s ktorých sa nakoniec vykľula mimomaternicová tehotnosť. Okolo dcéry pobehovala hysterická matka, ktorá, nehľadiac na ostatné súrne prípady, ktoré tam vtedy lekárka mala, sa dožadovala, aby jej dcére bola poskytnutá tá "najlepšia starostlivosť”, lebo oni si to môžu dovoliť. Otec dievčiny bol totiž známy podnikateľ s nehnuteľnosťami, v New Yorku a okolí jednoducho "veľké zviera”.
”…ale hádam nehovoríte o pani…!” začudoval sa syn môjho pacienta.
Opakovane som mu musel zdôrazniť, že ide o príbeh z knihy. Jeho pointa sa totiž náramne podobala na prípad istej VIP-ky z nášho mesta, kvôli ktorému bol za oných čias v nemocnici "veľký tresk”. Lekár, zainteresovaný v prípade, musel nakoniec opustiť nemocnicu a primár kliniky, kde dotyčná ležala, bol prechodne zbavený funkcie.
Nuž aj táto svetlá výnimka potvrdzuje pravidlo, že "protekčný pacient” má väčšinou ešte "protekčnejšieho” príbuzného. Na moju radosť to v tomto prípade neplatilo, hoci nikdy predtým ani potom som sa zatiaľ s podobným prípadom nestretol. Ale nikdy nehovor nikdy!
(písané pre blog.sme.sk v roku 2006)
POZRI:
Do čakárne
Ak sa Vám článok páčil, pošlite ho ďalej. Ďakujeme.
© 2001-2022 jozef.klucho
Všetky práva vyhradené
