Aj málo je niekedy veľa

   Bol utorok okolo 13:30 h. Práve som vybavil posledného objednaného pacienta a chystal som sa na obed. Ešte predtým, ako som sa rozlúčil s pacientom, vošla do ordinácie sestrička a oznámila mi, že ma ešte čaká jedna pacientka. Keď mi ju popísala a povedala mi, s akými ťažkosťami a ako sa vôbec dostala na našu ambulanciu, nevychádzal som z údivu.
      Pôvodne mala prísť na vyšetrenie ráno sanitkou. Žije sama, navyše je sluchovo postihnutá, hovorí veľmi nezrozumiteľne a je mentálne retardovaná. Údajne sanitkár sa k nej domov nevedel dostať. Keďže mu nikto na jeho klopanie neotváral, odišiel bez nej. Pacientka sa neskôr sama vybrala autobusom z dedinky, kde bývala, do Nových Zámkov. Prišla do novej nemocnice, ale keďže mala odporúčanie na vyšetrenie ku mne, poslali ju do starej nemocnice, kde mám ambulanciu. Kým sa ku mne, chudera, dostala bolo takmer pol druhej. Navyše bola diabetička a už nebola nalačno, takže vyšetrenie, ktoré potrebovala, sa i tak nedalo zrealizovať. Napísal som pre jej praktického lekára krátku správu, ako ju má pripraviť a objednal som ju na vyšetrenie na dnes ráno.

   Kým sme jej však so sestričkou prácne vysvetlili, aké vyšetrenie jej chcem urobiť, prešla polhodina. Našťastie, už vonku nečakal nikto. Neviem si predstaviť, ako by v podobnom prípade reagovala nejaká nervózna madam, ak by musela čakať po čase objednania, ak by pred ňou bola takáto pacientka a ja by som to načas nestihol. Ale zdalo sa, že táto stará pani to napriek svojmu stavu pochopila, ale do dnešného rána som si nebol istý, či na vyšetrenie aj príde, dokonca nalačno, tak aby bolo možné jej endoskopicky vyšetriť pažerák.
      Prišla, a dokonca načas, ale zase sama a autobusom! Dokonca podpísala aj informovaný súhlas, aj keď som si nebol celkom istý, či mu porozumela. Pripravoval som si v počítači jej kartu a jej sestrička povedala, aby sa vyzliekla. Nevenoval som jej pozornosť, lebo jej prípravu na vyšetrenie mala na starosti sestrička. Zrazu pacientka len čosi vyťahuje z tašky a podáva mi "Zlaté oplátky". Cítil som sa trápne. Pôvodne som totiž od nej nechcel pýtať ani "zajacovku" a nakoniec mi ona dáva "úplatok". Samozrejme, že som odmietol, len neviem, či som ju tým neurazil. Hoci vyšetrenie sa pre výrazné zúženie hornej časti pažeráka kompletne nepodarilo zrealizovať, ešte dlho po jej odchode som uvažoval, prečo to vlastne urobila.
   Naplnil ma však dobrý pocit, že asi sme pre ňu urobili všetko,  čo bolo v našich silách, ak aj z toho mála čo má, chcela ešte aj rozdávať.
   Nuž čo, kým som sa v utorok dostal k obedu boli tri hodiny. A potom že gastroenterológ by mal byť pre svojich pacientov príkladom.

(písané pre blog.sme.sk v roku 2006)

POZRI:
Do čakárne

Ak sa Vám článok páčil, pošlite ho ďalej. Ďakujeme. 

© 2001-2022 jozef.klucho
Všetky práva vyhradené