Teória a prax nášho socialisticko-kapitalistického zdravotníctva
Nedávno som sa zúčastnil na kongrese. Nebolo to v Chicagu ani na Bahamách, ale v Bratislave. Kongres bol síce pripravený perfektne, prednášky vynikajúce, dokonca sme tam mali aj renomovaných zahraničných prednášateľov a živé prenosy endoskopických diagnostických a terapeutických metód z Prahy. Robili ich českí a slovenskí špičkoví odborníci, ktorých spolupráca našťastie, rozdelením krajiny vôbec neutrpela. Zas sme si oprášili staré a obohatili sa o nové vedomosti o postupoch, ktoré sú už v iných krajinách (vrátane ČR) bežné a dostupné. U nás sú síce tiež, ale... Niektoré v plienkach, niektoré sa už horko-ťažko rozbehli a na iné nie sú... peniaze. Zas "šme še pobavili", porozprávali sa s kolegami, ponadávali si na tento systém a vrátili sa do svojich ambulancií k "tradičnej" slovenskej medicíne, ktorá v praxi často znamená "nedá sa, to sa u nás nerobí". Teoreticky síce vieme, čo by bolo pre pacienta v danej situácii potrebné, ale prax sa od teórie, prednášanej na kongresoch na Slovensku často diametrálne odlišuje. Zmena nás možno ešte len čaká, ale možno po nej bude platiť to staré, že "dobre už bolo".
Na kongrese som stretol profesora, vychýreného slovenského odborníka, ktorého pracovisko má štatút celoslovenského. Sťažoval sa na enormnú limitáciu počtu pacientov a výkonov zo strany zdravotných poisťovní. Niektoré vyšetrenia, ktoré sám zaviedol a kedysi v nich bol špička, jednoducho dnes nerobia. Nie sú peniaze alebo príslušné ingrediencie, potrebné na tieto vyšetrenia, prípadne ich odmietajú preplácať zdravotné poisťovne. A tak krv posielajú do iného "špecializovaného" ústavu. Výsledok dostanú tak o 2 týždne, kedy už väčšinou nie je aktuálny. Iné, pre pacienta rovnako potrebné vyšetrenia síce robia, ale poisťovne z nich uhradia len časť, ktorá zďaleka nepokrýva ani bazálne náklady na vyšetrenia.
Iný renomovaný kolega, ktorý na kongrese uvádzal svoju knihu o istej endoskopickej vyšetrovacej metóde a má bohaté skúsenosti so zavádzaním vyživovacej sondy cez brušnú stenu do žalúdka, by o podobných problémoch mohol napísať ďalšiu knihu. Poisťovne tento výkon, po ktorom pacient , trpiaci na poruchy prehltania alebo iné choroby, ktoré sú indikáciou na tento zákrok, môže byť vyživovaný tak, ako je to v civilizovanom svete bežné, jednoducho nehradia. Rieši sa to tak, že oddelenie, na ktorom pacient leží, na vlastné náklady nakúpi potrebné veci k zákroku, ktorý potom urobí štátny lekár v nemocnici – "zadarmo".
Podobná situácia je aj na tzv. výučbových zdravotníckych pracoviskách. Ak k tomu prirátame ešte personálnu poddimenzovanosť niektorých oddelení a kliník, podčiarkneme napätými medziľudskými vzťahmi, vychádza z toho len jedno... Riešením pre mnohých je často odchod z klinického pracoviska buď do súkromnej praxe alebo rovno do zahraničia. To, že renomovaní odborníci a vo veľkom počte aj zdravotné sestry odchádzajú najmä z takýchto pracovísk je nepopierateľný fakt. Nahradiť ich je už teraz ťažké, ba niekde i nemožné.
A práce na inovácii štandardných diagnostických a terapeutických postupov sú v mnohých odbornostiach v plnom prúde. Keď ich má Európska únia, mali by sme ich mať aj my. Na tom nie je nič čudné. Minimálne podivné však je, že by sme ich potom mali v praxi aj dodržiavať. Ale ako vidno z týchto pár príkladov, jednoduché to rozhodne nebude.
Pacientovi to však nemá kto vysvetliť. Ten si stále viac a viac žiada kapitalistickú kvalitu, ale neuvedomuje si našu socialistickú cenotvorbu v zdravotníctve a mnohokrát ani iné súvislosti. Ak vezmeme do úvahy zmenu poisťovní a štátnych zdravotníckych zariadení na akciové spoločnosti, matematika je jasná.
Prvoradým poslaním akciovej spoločnosti je tvorba zisku. No a v súčasnom slovenskom zdravotníctve sa zisk dá utvoriť len na úkor zamestnancov alebo pacientov. Iná, možno ťažšia cesta by bola vo výmene neschopných manažérov našej potápajúcej sa zdravotníckej flotily. Formálnosť volieb do orgánov novodobých zdravotníckych akciových spoločností však svedčí nielen o apatii zdravotníkov, ale i o tom, že zvyk je železná košeľa.
Aj v slovenskom zdravotníctve.
Ale slovenský pacient nemusí mať predsa žiadne obavy, všetko funguje perfektne (najmä pri pohľade z výškovej budovy ministerstva) a pomoc z Ukrajiny na Slovensko už dorazila.
(písané pre blog.sme.sk v roku 2006)
POZRI:
Do čakárne
Ak sa Vám článok páčil, pošlite ho ďalej. Ďakujeme.
© 2001-2022 jozef.klucho
Všetky práva vyhradené