Podrobnosti

Slovenská zdravotnícka realita

október 28,2016

Podrobnosti

Slovenská zdravotnícka realita

marec 1,2016

Lekárka Šuplatová Mária asi odmieta pracovať zadarmo

So stránkami, na ktorých pacienti hodnotia svojich lekárov sa v ostatných mesiacoch roztrhlo vrece. Pacient, resp. ten, kto lekára na stránke hodnotí, môže na ňu trebárs aj ako anonym, napísať čokoľvek, bez toho, aby to vysvetlil alebo niesol za to akú-takú zodpovednosť. Je jasné, že aj anonyma možno vypátrať pomocou IP adresy, ale to by osočený lekár asi musel podať trestné oznámenie na autora príspevku.

Na jednom takomto portáli sa nedávno objavilo toto hodnotenie: „Lekárka Šuplatová Mária ma ani len nechcela prijať, nakoľko som v zdravotnej poisťovni Union." Bez vysvetlenia, prečo dotyčný pacient, či pacientka u tejto lekárky nebol/a  prijatý/á. Z nicku vivanco totiž nie je zrejmé, či ide o muža alebo ženu.

Po zrušení výmenných lístkov mnohí špecialisti zaznamenali nárast žiadateľov „z ulice" o vyšetrenie u špecialistu. Nie všetci však boli u každého špecialistu prijatí a vybavení práve z dôvodu, že dotyčný lekár mal na dané obdobie už vyčerpaný limit z pacientovej zdravotnej poisťovne. Sú pacienti, ktorí to chápu, ale sú aj takí, ktorým vysvetľovať, že ak by ich lekár prijal, musel by robiť zadarmo, jednoducho nechápu.

Dermatologička z Trnavy mi k problému napísala toto: „U nás sa  5 rokov pacienti objednávajú, takže viem posúdiť len dopyt. Ten sa veľmi zvýšil a predĺžila sa čakacia doba na vyšetrenie o dva týždne, zvýšil sa počet tých ktorí zložia telefón, pretože nebudú vybavení v ten deň, ako si to zmyslia a poplatok za prednostne vyšetrenie im je veľa"

Táto odpoveď úplne presne ilustruje správanie sa niektorých pacientov. Tým svojim v podobných prípadoch odporúčam, sťažovať sa vo svojej zdravotnej poisťovni. S poisťovňou UNION som totiž na tom podobne, ako spomínaná kolegyňa. Žiadosť o zvýšenie limitu mi poisťovňa zamietla, takže vyšetrujem len do výšky objednaného zmluvného objemu, čo je cca 208 € na mesiac. Do tohto limitu sa mi zmestí asi 5-7 relatívne zdravých pacientov, ktorým stačí jedno fyzikálne vyšetrenie a trom-štyrom z nich môžem ešte urobiť nejaké krvné testy, prípadne jednému-dvom aj gastroskopiu alebo kolonoskopiu. Ak mi v polovici mesiaca príde pacient, ktorý potrebuje komplexnú diferenciálnu diagnostiku, teda okrem fyzikálneho vyšetrenia a krvných testov aj endoskopické vyšetrenie, ak trvá na vyšetrení u mňa a chce, aby mu ho hradila poisťovňa UNION, má jednoducho smolu. Diagnostický proces sa u neho môže predĺžiť aj na 3-4 týždne. Ak mám podozrenie na vážny stav, radšej ho ani nevyšetrím, ale požiadam o pomoc kolegyňu alebo kolegu. Ak sa zmestia do limitu, pacienta mi vezmú. Ale nie vždy tomu tak je. V takom prípade odkazujem pacienta na jeho zdravotnú poisťovňu. Ak prevzala na seba starostlivosť o zdravie svojich poistencov, nech ju aj riadi. Aspoň bude mať spätnú väzbu o skutočne pravdivej situácii v praxi a nebude musieť robiť medzi svojimi poistencami a poskytovateľmi anketu spokojnosti, aká u nej prebehla nedávno, možno za drahé peniaze. Tento ešte presnejší prieskum každodennej reality ako uvedená anketa, urobia poisťovni v rámci pracovnej náplne a za plat, ktorý dostávajú, pracovníčky jej call-centra.

(písané pre blog.sme v r. 2011)

POZRI:
Do čakárne
Zdravotníctvo naše

Ak sa Vám článok páčil, pošlite ho ďalej. Ďakujeme. 

©2001-2018 jozef.klucho
Všetky práva vyhradené

Podrobnosti

Slovenská zdravotnícka realita

november 11,2015

Vulgárnosť v slovenskej medicíne

 „Môžem sa tu ja aj zodrať, keď tu s takými k...mi robím", rozčuľoval sa kedysi renomovaný profesor ortopédie ( ...DrSc. Dr.h.c.) po vizite, na ktorej zistil, že jeho sekundár si svoju robotu poriadne neurobil. Bolo to asi pred 25-timi rokmi, keď som ako medik stážoval na jeho klinike. Toto jeho extempore si pamätám dodnes.

   Podobných „predstavení" som za roky praxe zažil možno stovky. Podľa mojich odhadov najpestrejší slovník vulgárnych výrazov majú jednoznačne lekári chirurgických odborov. Za nimi buď v ničom nezaostávajú alebo ich niekedy aj tromfnú gynekológovia. U tých by sa to možno ešte dalo ako tak ospravedlniť ako „profesionálna deformácia osobnosti". Internisti sú podľa mojich odhadov asi niekde v strede tohto pomyselného rebríčka. Ale aj medzi nimi sú výnimky, ktoré často predčia aj vyššie uvedené odbornosti. Krčiari, očiari a kožiari sú podľa mojich skúseností niekde na chvoste tejto „hitparády". Nuž a čo je najsmutnejšie, že ani ich kolegyne lekárky, či zdravotné sestry v ničom za svojimi mužskými kolegami nezaostávajú. Nadáva sa najmä na operačných sálach počas dlhotrvajúcich výkonov, niekedy až tak, že sa (nielen hory, ale) aj steny operačných sál zelenajú.
   Ešte dobre, že to ten chudák pacient väčšinou nepočuje. Medzi personálom sú však často takí neokrôchanci, že im je to úplne jedno, či pacient spí alebo nie.
   Ak by tento model správania sa personálu zostal medzi štyrmi stenami alebo za múrmi operačných sál. Bolo by to možno ešte ako-tak stráviteľné. Lenže on sa často prenáša aj do bežného života a vzťahov nielen medzi kolegami navzájom, ale i do vzťahu lekár-pacient.
   Istý diskutujúci v diskusii k jednému môjmu článku napísal, že by mu to bolo jedno, keby lekár bol hulvát, ak by vedel, že mu pomôže.
   Nuž neviem. Myslím si, že slušnosť by mala ísť ruka v ruke s odbornosťou. Ak to tak nie je, môže to mať viacero príčin. Dotyčný neokrôchanec môže byť skutočný odborník, ale často je taký namyslený, že nevie, čo by si od pacienta vypýtal. Pre neho potom nie je problém povedať: „...nevadí babka, že teraz nemáte, veď z dôchodku doplatíte..."
   Nuž a kolegovia márne čakajú, že ich niečo naučí. Väčšinou sa svojho kopyta drží zubami-nechtami a ak má odísť do dôchodku, zrazu ho nemá kto nahradiť, lebo si nevychoval žiadneho nástupcu.
   Aj taká je bieda slovenskej medicíny.

(písané pre blog.sme.sk v r. 2007)

POZRI:
Do čakárne


Ak sa Vám článok páčil, pošlite ho ďalej. Ďakujeme. 

© 2001-2022 jozef.klucho
Všetky práva vyhradené

Podrobnosti

Slovenská zdravotnícka realita

október 30,2015

Nemocnica - úschovňa príbuzných?

   Je čas dovoleniek. Mnohí sa už v duchu balia alebo si aspoň robia plány na leto. Ak však majú príbuzného, o ktorého sa treba z rôznych dôvodov starať, nastáva nerudovský problém. Kam s ním?

   Hovorí sa, že jedna matka sa vie postarať aj o desať detí, ale desať detí nevie doopatrovať jednu matku. Svätá pravda. V nemocniciach sa s týmto problémom stretávame veľmi často, najmä v čase sviatkov a dovoleniek. Na príjmových ambulanciách nemocníc sa s takýmito pacientmi možno stretnúť v tomto období takmer denne. Aj keď je zdravotný stav takéhoto pacienta mesiace bez podstatnej zmeny, stav sa mu zrazu z ničoho nič „pohorší“.
   Zdravotníci sa pri dôvernom rozhovore s takýmto pacientom často dozvedia krutú pravdu, ktorú však žiaľ málokedy môžu priamo do očí povedať tým, ktorých sa týka, teda deťom pacienta, ktoré o  neho nejavia záujem. Omrzel ich ako starý kabát, ktorý už vyšiel z módy. Čo s takýmto pacientom? Opatrovateľská služba často nie je problém, ale za ňu treba platiť. A to sú výdavky, s ktorými mnohé deti akosi nerátajú. Do domova dôchodcov niekedy nechcú ísť sami starší príbuzní, niekedy ich tam nechcú dať deti. Dôvod je jednoduchý. Prišli by o ich penziu. Najpohodlnejšie riešenie je strčiť ich do nemocnice. Veď majú toľko chorôb, že niektorá sa ako dôvod príjmu určite nájde. A väčšinou dobre vedia kedy majú svojho nevládneho príbuzného do nemocnice priniesť. Často ho privezú do pohotovosti a najlepšie v noci. Vtedy sa len málokedy stane, že ho z nemocnice pošlú domov.
   Lekár na pohotovosti nemá čas ani chuť vysvetľovať príbuzným alebo kolegom na oddelení, kam takéhoto pacienta príjme, že jeho príjem nie je urgentne indikovaný. Radšej znesie nadávky kolegov akoby sa mal prieť s príbuznými. Ak by takéhoto pacienta nebodaj neprijal, príbuzní sú schopní na druhý deň sa ísť sťažovať.
   Nuž a primár alebo riaditeľ často nedá za pravdu lekárovi, ktorý dobre vie, že takýto pacient patrí nanajvýš na doliečovacie alebo geriatrické oddelenie a nie na internú alebo chirurgiu, kde sa v službe majú riešiť akútne stavy, ale príbuznému pacienta. Ak takéhoto lekára v odôvodnenom prípade nepodrží jeho nadriadený, nemá už chuť bojovať s veternými mlynmi a jeho rezignácia sa prejaví prijatím každého, kto sa v noci na pohotovosti objaví.
   Ráno na lekárskej porade primár iba stroho konštatuje: „No zase slúžil ten... zas máme plné oddelenie“. Bludný kruh sa točí ďalej a výdavky nemocníc na liečbu pacientov rastú. Zastaviť ich nemá záujem nikto. Lekár na pohotovosti toho má plné zuby. Ak takéhoto pacienta neprijme, nikto sa mu nepoďakuje. Príbuzní jeho rady, ako sa postarať o pacienta väčšinou odmietajú akceptovať. Nemajú záujem. A načo?
   Veď ak sa im aj nepodarí umiestniť svojho príbuzného do nemocnice v pohotovosti, nejakú cestičku si už nájdu. A väčšinou sa to aj podarí. Stačí menší, či väčší akceleračný balíček a veci sa dajú do pohybu.  
   Hurá, podarilo sa!
   Ide sa na dovolenku!

POZRI:
Do čakárne

© 2001-2018 jozef.klucho
Všetky práva vyhradené

Ak sa Vám článok páčil, pošlite ho ďalej. Ďakujeme. 

Podrobnosti

Slovenská zdravotnícka realita

október 23,2015

Sloboda výberu v slovenskom zdravotníctve-realita alebo fikcia?

   Slobodná voľba lekára napriek rôznym vykonaným a pripravovaným zmenám v zdravotníckej legislatíve zatiaľ existuje. Ako to však vyzerá v praxi?

   V ambulantnej sfére to síce ešte ako-tak funguje, otázkou však zostáva dokedy. Sú všeobecní lekári, ktorí majú vo svojej starostlivosti tak veľa pacientov, že ani pri najlepšej vôli si už ďalších vziať nemôžu. Kapacitne by to nezvládli, nehovoriac o tom, že veľká časť z nich je v dôchodkovom veku a ich pracovná výkonnosť prirodzene klesá. Na dedine je často iba jeden všeobecný lekár a tak je možnosť výberu obmedzená len pre mladšiu generáciu, ktorá si môže pri nespokojnosti vybrať lekára v inej lokalite, napr. v mieste svojho zamestnania.
   U lekárov - špecialistov je situácia s vekovým rozpätím síce lepšia, ale slobodný výber lekára je tu často paradoxne obmedzený zdravotnými poisťovňami, ktoré tzv. „nadlimitné" výkony špecialistovi jednoducho neuhradia. Ak sa mu teda nepodarí dohodnúť si s poisťovňou lepšie podmienky, možnosť, že by si ho v rámci slobodnej voľby vybral pacient sám, sa stáva pre neho nezaujímavá. A tak lekár -špecialista, hoci poskytuje kvalitné služby, o ktoré majú záujem aj pacienti z blízkeho, či vzdialeného okolia jeho ambulancie, ich jednoducho do svojej starostlivosti vziať nemôže, pretože by mu potom nezostali rezervy na pacientov z vlastného okresu. Hoci to žiadny zákon špecialistovi neprikazuje a rajonizácia zo zákona neexistuje, väčšina lekárov-špecialistov do svojej starostlivosti iných pacientov, ako tých z vlastného okresu neprijíma.
    Ak sa lekár, či už všeobecný alebo špecialista odvolá na zákon, ktorý mu umožňuje odmietnuť neurgentného pacienta, ak by tým prekročil svoje únosné pracovné zaťaženie, nikto mu nedokáže, že koná protizákonne, ak si nechce vziať ďalšieho. Hoci pravý dôvod, prečo tak koná, môže byť iný. Žiadny slovenský a už tobôž nie zahraničný podnikateľ nie je štátom nútený pracovať zadarmo.
   Výnimkou je iba slovenský lekár.
   V nemocniciach je situácia ešte horšia. Hoci niektoré už zaviedli výber pôrodníka za poplatok, v iných odboroch to zatiaľ legálne nefunguje. Nemocnice sa bránia konštatovaním, že na to nevedia nájsť spravodlivý mechanizmus. Nuž, zrejme ho v súčasnej situácii ani tak skoro nenájdu. Lekári, ale i zdravotné  sestry z nich odchádzajú stále vo väčšom počte, a to už nielen tí skúsení, ale i mladí, ktorých považovali za perspektívnych a schopných nahradiť ich starších kolegov.
   Personál, ktorý roky pracoval v nemocnicach, odlákali lepšie podmienky súkromných ambulanciách,  záchranné služby alebo zahraničie. Hoci je situácia od regiónu k regiónu odlišná, vo všeobecnosti  kritická začína byť situácia napr. v oblasti anesteziológie a intenzívnej medicíny. Ide o oddelenia, na ktorých stojí a padá chod celej nemocnice. Štrajková pohotovosť ani byť nemusí. Budú sa prijímať a operovať iba urgentné prípady lebo jednoducho ich nebude mať kto liečiť. A tam kde nič resp. takmer nikto nie je, naozaj niet z čoho vyberať.
   Ak sa tento trend včas nezastaví príslušnou motiváciou tých, ktorí pracovať vedia a chcú, možno už o pár mesiacov príde čas, kedy na oddelení či klinike bude len primár s jedným sekundárom a jednou-dvomi zdravotnými sestrami.
   Zdá sa, že našej socialistickej vláde tento stav vyhovuje. Po návrhu na jednu poisťovňu by totiž vôbec neprekvapil návrh na jedného štátneho všeobecného lekára a jedného špecialistu v jednej odbornosti pre jeden okres. Veď šetriť sa predsa musí tak, aby to nepocítil pacient.
   Hlavne, že sloboda výberu lekára zostane zachovaná, aj keď iba na papieri. Vyberať totiž už o chvíľu nebude z koho.

(písané pre blog.sme.sk v r. 2007)

POZRI:
Do čakárne



Ak sa Vám článok páčil, pošlite ho ďalej. Ďakujeme. 

© 2001-2022 jozef.klucho
Všetky práva vyhradené

Podrobnosti

Slovenská zdravotnícka realita

október 22,2015

Práchnivejúce výkladné skrine slovenského zdravotníctva

   Pred pár mesiacmi mi písal kolega, slovenský lekár, ktorý momentálne pôsobí v Čechách. Keď sa dozvedel, že pracovisko, o ktorom sme si predtým písali, je už klinikou, iba sucho poznamenal: "Na Slovensku asi máme najväčšiu hustotu kliník na kilometer štvorcový v strednej Európe". Nuž rozširujúci sa počet týchto pracovísk v ostatnom čase mu dáva plne za pravdu. Je to však vždy tá skutočná kvalita, ktorú by klinické pracovisko malo reprezentovať?      

   Kedysi vychýrené fakultné pracoviská, dnes ledva prežívajúce, personálne a materiálne podvýživené kliniky v mnohých našich nemocniciach fungujú asi len zo zotrvačnosti. A napriek tomu rastú ako huby po daždi. Informácia, že lekári, ale i zdravotné sestry z nich odišli za lepšími pracovnými podmienkami a najmä platmi, dnes už asi nikoho nezaujíma. Stále ešte v hojnej miere, najmä medzi obyčajnými pacientmi prežíva názor, že v ustanovizni, ktorá si hovorí klinika, dostane lepšiu zdravotnícku starostlivosť, ako v obyčajnej okresnej nemocnici. Ak sa kedysi (a platí to často ešte aj dnes) povedalo, že pacient sa išiel liečiť do krajského alebo hlavného mesta, hovorilo sa o ňom že je to s ním buď veľmi vážne alebo, že má asi dobrú protekciu a určite si to vybavil. Skúsenosti pacientov, ktorí ležali v ostatnom čase na niektorých slovenských klinických pracoviskách však hovoria o niečom inom. Častokrát tam síce možno dostanú potrebnú odbornú starostlivosť, ale nedostanú možno to, čo by si želali najviac. Ľudský prístup a čas zdravotníkov, počas ktorého by im niekto čosi povedal o príčine, prečo sa liečia práve tam. Pri takých počtoch personálu, aké sú na niektorých fakultných slovenských pracoviskách, sa tomu ani niet čo čudovať.
   Ak má klinika na patričnej úrovni len svojho šéfa, ktorý nemá čas viesť svojich podriadených, pretože musí sedieť v takej, či onakej vedeckej alebo mestskej rade, prednášať študentom, cestovať na kongresy, vzdelávať sa a popri tom mať ešte čas aj na nejaký súkromný život, potom sa tomu veľmi ani čudovať netreba. Nuž, ale robiť poriadne viac ako jednu, maximálne dve veci súčasne, zvlášť ak ide o náročné funkcie, to zvláda len málokto.
   Mnohí vedúci zdravotnícki pracovníci na otázku, prečo majú toľko funkcii, odpovedajú, že musia, lebo zo svojho platu by nevyžili. Otázne je už ako kvalitne zvládajú robiť toľko vecí naraz. Je pravdou, že niektorí sú skutočne honorovaní mizerne, ale sú aj takí, ktorých mesačný príjem aj desaťnásobne presahuje príjem začínajúceho sekundára. Pacient však tieto veci málokedy vidí tak, ako by bolo žiadúce. A možno ich ani vidieť nechce. Jeho ani jeho príbuzných to nezaujíma. On chce, ak už sa prišiel liečiť na fakultné pracovisko, starostlivosť na vyššej úrovni, ako v okresnej nemocnici.
   Ak nastane problém, pravá príčina sa ťažko nájde. Vlastne ju často nikto z kompetentných ani hľadať nechce. Veď načo aj! Komu by to osožilo? Pacientovi? Jeho príbuzným? Zlepšilo by to imidž kliniky? A načo? Dostal by jej šéf vyšší plat? Asi nie, pretože vraj niet z čoho.
   Nič sa nedeje, špitálsky život to nijako nezmení. Všetko funguje v zabehaných starých koľajách. Len tí, čo zostali, už niekedy melú z posledného. Ale kompetentných to nezaujma. A počet slovenských kliník ďalej rastie, hoci aj na úkor ich kvality. Veď "klinika", to znie lepšie ako oddelenie. A k honoru idú aj peniaze, samozrejme, zo štátneho. Hoci logicky by malo platiť, ak sa do niečoho investuje viac peňazí, malo by sa to odraziť aj na kvalite. V tomto prípade však pomaly začína platiť nepriama úmera.

(písané prfe blog.sxme.sk v r.2006)

POZRI:
Do čakárne

© 2001-2016 jozef.klucho
Všetky práva vyhradené

Ak sa Vám článok páčil, pošlite ho ďalej. Ďakujeme.