Podrobnosti

Slovenská zdravotnícka realita

október 22,2015

Budeme niekedy spokojní so slovenským zdravotníctvom?

   Keď som začal písať články na tomto blogu a dozvedel sa to môj kamarát, iba sa chytil za hlavu a vraví mi: „No, budeš to mať ťažké. V zdravotníctve sa totiž vyzná každý“. Žiaľ, z doteraz publikovaných, nielen mojich článkov, a najmä z diskusií vyplýva, že mal úplnú pravdu.
   Zdravotníctvo je totiž téma, do ktorej si každý rád rypne. Objektívne treba povedať, že pozitívnych čŕt je v slovenskom zdravotníctve ešte stále menej ako tých negatívnych. Ale jedným dychom treba dodať aj otázku. A v ktorej oblasti nášho života to tak nie je?
   V hospodárstve? V politike? V sociálnej oblasti?
   Asi by sme ťažko hľadali takú, o ktorej by sa dalo povedať, že všetko v nej funguje lepšie ako očakávame. Navyše verejná mienka je voči pracovníkom v slovenskom zdravotníctve v ostatných rokoch nastavená tak negatívne, ako nikdy v minulosti. Hoci dosť často si my zdravotníci za to môžeme sami, pozitívne príklady akoby neexistovali.
   V ostatných 15-tich rokoch sú na zdravotníkov kladené stále väčšie nároky. Rapídny pokrok v medicíne sa musel preniesť aj do našich podmienok. To je neúprosná zákonitosť vývoja. Na zdravotnú starostlivosť v súlade s najnovšími poznatkami vedy si čím ďalej tým viac nárokuje aj slovenský pacient. Všetci by chceli byť liečení najmodernejšími liekmi, v najmodernejšej nemocnici. Ale, toto sa žiaľ pre všetkých, ani pri najlepšej vôli zabezpečiť nedá ani v takej bohatej krajine ako je Nemecko alebo na Amerika, a nieto ešte na Slovensku, ktoré sa ešte nestihlo vymaniť z osídiel predošlého režimu.   
   V zdravotníctve už začína vládnuť nekompromisný trhový princíp. A do neho rovnými nohami vhupol slovenský socialistický pacient, ale rovnako aj socialistický zdravotník a všetky komplementy okolo neho. Socialistický pacient by chcel mať všetko zadarmo a hneď. A ak to nejde po dobrom, iste to pôjde s nejakou fľaškou alebo obálkou. No a čuduj sa svete, ono to často aj ide.
   Socialistický zdravotník, ešte stále nedostatočne ohodnotený tomuto lákadlu ľahko podľahne. V ktoromsi časopise som čítal rozhovor s istou slovenskou zdravotnou sestrou, ktorá odišla pracovať za lepšími podmienkami do susedného Rakúska. V rozhovore povedala vetu, ktorej podstata bola asi toto: „Kto je nezaplatený, je nevrlý“. Nie je to vždy pravda, ale často je to tak.
   Ak to nejde, či už s úplatkom alebo bez neho, je na rade sťažnosť. A tých v ostatnom čase pribúda geometrickým radom. Mnohé z nich sú opodstatnené. Ak sa však vyriešia v prospech zdravotníka, obyčajne nastáva problém. Pacienta ani verejnú mienku nikto nepresvedčí, že rozhodnutie úradu alebo súdu bolo správne. Ale takéto prípady sa nestávajú len v procesoch zdravotník versus pacient! Takých prípadov, kedy strana, ktorá nie je v práve, vyjde nakoniec zo sporu ako víťaz, je aj iných sférach nášho života dosť. Len sa o nich nevie toľko ako o prípadoch so zdravotníckou tématikou. Tie sú totiž mediálne zaujímavé a bulvárne plátky si na nich radi zgustnú.
   Je skutočne málo takých zdravotníkov, ktorí si úplatok od pacienta priamo vypýtajú. Väčšinou ich uplácajú sami pacienti. Dôvody sú rôzne. (...aby sa o mňa lepšie starali, aby som dostal lepšie, podľa možnosti zahraničné a drahé lieky, aby som mohol zostať dlhšie na péenke, aby, aby... ) Ten pravý sa vždy nájde. A riziko odhalenia korupcie aj v slovenskom zdravotníctve je príliš malé na to, aby sa ktosi, kto ju realizuje, obával, že ho pri tom pristihne nejaký agent provokatér. Korupcia na úrovni pacient-zdravotník je však len zlomkom toho, čo sa točí v iných sférach zdravotníctva a o celom štáte ani nehovoriac. Stačí sa len pozrieť do odchádzajúceho parlamentu. Ovplyvniť tento stav však môže každý z nás.
   Pacient by mal požadovať kvalitné služby, ale len do výšky svojho zdravotného poistenia. Ak chce viac, má už aj u nás možnosť sa pripoistiť. Ak ich nedostane, má dosť mechanizmov na to, aby si ich vymohol. Slušnosť a ochota zdravotníckeho personálu síce zo zdravotného poistenia hradená nie je, ale pacient má predsa možnosť slobodného výberu lekára, zdravotníckeho zariadenia i zdravotnej poisťovne, dokonca takého, aký nemal nikdy predtým.
   Ak nie som spokojný v autoservise, dám si tam auto opraviť znova? Asi nie. Tak prečo podobnú možnosť nevyužiť aj u lekárov? Ak už tak voláme po trhových princípoch v zdravotníctve, prosím, ale potom ich aj využívajme a nesťažujme sa bez toho, aby sme na zlepšenie situácie niečo aj sami podnikli.

(písané pre blog.sme.sk v r. 2006)

POZRI:
Do čakárne

Ak sa Vám článok páčil, pošlite ho ďalej. Ďakujeme. 

© 2001-2022 jozef.klucho
Všetky práva vyhradené

Podrobnosti

Slovenská zdravotnícka realita

september 11,2015

Kým pošlete pacienta do "teplých krajín"
zistite si, či to nie je váš kolega!
Pred časom som bol s deťmi objednaný na zubné vyšetrenie. Nie k lekárke, kam chodia moje deti, ale k inej, na špeciálne vyšetrenie. Tam sme boli po prvýkrát, navyše termín vyšetrenia im dohodla manželka. S dcérou sme prišli na vyšetrenie pár minút pred termínom, syn však doraziť nestihol. Pred ambulanciou už nikto nečakal. Zaklopal som na dvere a po pozdrave vravím sestričke, že sme objednaní na vyšetrenie.
"Teraz?", znela jej odpoveď, resp. otázka.
"Áno", vravím, "boli sme objednaní", zdupľoval som a podal som jej výmenné lístky.
"A syna máte kde?" znela otázka sestričky.
"Prepáčte, už je na ceste", vravím, pretože som s ním hovoril pred pár minútami.
   Zo školy domov prišiel síce načas, ale zdržal sa kvôli prirodzenej ľudskej potrebe. Ale to som sestričke nevysvetľoval. Stihol som len zaregistrovať jej nevrlé pohľady. Ak sa ma do príchodu syna ešte aspoň päťkrát neopýtala, kedy príde, tak ani raz.
   Syn sa konečne objavil.
Vošli sme dnu a prišla aj pani doktorka. Tá zrejme vedela, že sme kolegovia, ale svoju sestričku akosi zabudla o tom informovať. Keď sestrička počula, ako sa spolu bavíme, ihneď zmenila tón, ktorý bol o poznanie prívetivejší, ako ten pri našom príchode.
   Mal však už akúsi príchuť blenu s cukrom.

POZRI:
Do čakárne

Ak sa Vám článok páčil, pošlite ho ďalej. Ďakujeme. 

© 2001-2020 jozef.klucho
Všetky práva vyhradené

Podrobnosti

Slovenská zdravotnícka realita

august 28,2015

Teória a prax nášho socialisticko-kapitalistického zdravotníctva

   Nedávno som sa zúčastnil na kongrese. Nebolo to v Chicagu ani na Bahamách, ale v Bratislave. Kongres bol síce pripravený perfektne, prednášky vynikajúce, dokonca sme tam mali aj renomovaných zahraničných prednášateľov a živé prenosy endoskopických diagnostických a terapeutických metód z Prahy. Robili ich českí a slovenskí špičkoví odborníci, ktorých spolupráca našťastie, rozdelením krajiny vôbec neutrpela. Zas sme si oprášili staré a obohatili sa o nové vedomosti o postupoch, ktoré sú už v iných krajinách (vrátane ČR) bežné a dostupné. U nás sú síce tiež, ale... Niektoré v plienkach, niektoré sa už horko-ťažko rozbehli a na iné nie sú... peniaze. Zas "šme še pobavili", porozprávali sa s kolegami, ponadávali si na tento systém a vrátili sa do svojich ambulancií k "tradičnej" slovenskej medicíne, ktorá v praxi často znamená "nedá sa, to sa u nás nerobí". Teoreticky síce vieme, čo by bolo pre pacienta v danej situácii potrebné, ale prax sa od teórie, prednášanej na kongresoch na Slovensku často diametrálne odlišuje. Zmena nás možno ešte len čaká, ale možno po nej bude platiť to staré, že "dobre už bolo".

   Na kongrese som stretol profesora, vychýreného slovenského odborníka, ktorého pracovisko má štatút celoslovenského. Sťažoval sa na enormnú limitáciu počtu pacientov a výkonov zo strany zdravotných poisťovní. Niektoré vyšetrenia, ktoré sám zaviedol a kedysi v nich bol špička, jednoducho dnes nerobia. Nie sú peniaze alebo príslušné ingrediencie, potrebné na tieto vyšetrenia, prípadne ich odmietajú preplácať zdravotné poisťovne. A tak krv posielajú do iného "špecializovaného" ústavu. Výsledok dostanú tak o 2 týždne, kedy už väčšinou nie je aktuálny. Iné, pre pacienta rovnako potrebné vyšetrenia síce robia, ale poisťovne z nich uhradia len časť, ktorá zďaleka nepokrýva ani bazálne náklady na vyšetrenia.
   Iný renomovaný kolega, ktorý na kongrese uvádzal svoju knihu o istej endoskopickej vyšetrovacej metóde a má bohaté skúsenosti so zavádzaním vyživovacej sondy cez brušnú stenu do žalúdka, by o podobných problémoch mohol napísať ďalšiu knihu. Poisťovne tento výkon, po ktorom pacient , trpiaci na poruchy prehltania alebo iné choroby, ktoré sú indikáciou na tento zákrok, môže byť vyživovaný tak, ako je to v civilizovanom svete bežné, jednoducho nehradia. Rieši sa to tak, že oddelenie, na ktorom pacient leží, na vlastné náklady nakúpi potrebné veci k zákroku, ktorý potom urobí štátny lekár v nemocnici – "zadarmo".
   Podobná situácia je aj na tzv. výučbových zdravotníckych pracoviskách. Ak k tomu prirátame ešte personálnu poddimenzovanosť niektorých oddelení a kliník, podčiarkneme napätými medziľudskými vzťahmi, vychádza z toho len jedno... Riešením pre mnohých je často odchod z klinického pracoviska buď do súkromnej praxe alebo rovno do zahraničia. To, že renomovaní odborníci a vo veľkom počte aj zdravotné sestry odchádzajú najmä z takýchto pracovísk je nepopierateľný fakt. Nahradiť ich je už teraz ťažké, ba niekde i nemožné.     
   A práce na inovácii štandardných diagnostických a terapeutických postupov sú v mnohých odbornostiach v plnom prúde. Keď ich má Európska únia, mali by sme ich mať aj my. Na tom nie je nič čudné. Minimálne podivné však je, že by sme ich potom mali v praxi aj dodržiavať. Ale ako vidno z týchto pár príkladov, jednoduché to rozhodne nebude.
   Pacientovi to však nemá kto vysvetliť. Ten si stále viac a viac žiada kapitalistickú kvalitu, ale neuvedomuje si našu socialistickú cenotvorbu v zdravotníctve a mnohokrát ani iné súvislosti. Ak vezmeme do úvahy zmenu poisťovní a štátnych zdravotníckych zariadení na akciové spoločnosti, matematika je jasná.
   Prvoradým poslaním akciovej spoločnosti je tvorba zisku. No a v súčasnom slovenskom zdravotníctve sa zisk dá utvoriť len na úkor zamestnancov alebo pacientov. Iná, možno ťažšia cesta by bola vo výmene neschopných manažérov našej potápajúcej sa zdravotníckej flotily. Formálnosť volieb do orgánov novodobých zdravotníckych akciových spoločností však svedčí nielen o apatii zdravotníkov, ale i o tom, že zvyk je železná košeľa.
   Aj v slovenskom zdravotníctve.
   Ale slovenský pacient nemusí mať predsa žiadne obavy, všetko funguje perfektne (najmä pri pohľade z výškovej budovy ministerstva) a pomoc z Ukrajiny na Slovensko už dorazila.


(písané pre blog.sme.sk v roku 2006)


POZRI:
Do čakárne

Ak sa Vám článok páčil, pošlite ho ďalej. Ďakujeme.   

© 2001-2022 jozef.klucho
Všetky práva vyhradené

Podrobnosti

Slovenská zdravotnícka realita

máj 16,2015

Prečo treba u lekára toľko čakať?

Jedným z dôležitých indikátorov, ktoré si pacient všíma na ambulancii, je čas, ktorý strávi v čakárni. Dôvodov, prečo sa u niektorého lekára čaká viac a u iného menej, môže byť viac a nemusí to byť len preto, že si lekár nevie prácu zorganizovať. Netvrdím, že takí nie sú, ale pacient má predsa možnosť takého lekára vymeniť. Mnohí to však neurobia. Zvyk je železná košeľa a v zdravotníctve to platí dvojnásobne. Iste, sú aj situácie, kedy sa to urobiť nedá, ale väčšinou tá možnosť výberu tu je, aj keď možno menej pohodlnejšia a za špecialistom bude pacient musieť cestovať buď cez celé mesto alebo do iného, hoci aj vzdialenejšieho okresu.

V každom prípade sú veľké rozdiely v systéme práce všeobecných a odborných ambulancii. Kým u všeobecného lekára je čakáreň ráno často preplnená akútnymi stavmi, tie nakoniec môžu prísť počas celej pracovnej doby a u všeobecného lekára to nie je žiadna výnimka. Aj keby pracoval systémom časeniek, minimálne 2-3 skutočne akútni pacienti sa u neho denne objavia. To nemyslím virózy alebo iné, síce akútne vzniknuté ochorenia, ktoré na ošetrenie počkajú, ale také, ktoré neznesú odklad. To sú napr. poruchy rytmu, akútna dýchavica, prudké bolesti brucha a podobné stavy. Riešenie jedného takého stavu zaberie všeobecnému lekárovi, ak mu musí podať prvú pomoc na mieste, minimálne 30 minút.

Na odbornej ambulancii sa môže takýto pacient objaviť aj inak. U pacienta, ktorý prišiel na vyšetrenie napr. pre týždeň trvajúce ťažkosti, sa môže odborným vyšetrením zistiť taký závažný nález, že si vyžaduje okamžité riešenie. Nestáva sa to, samozrejme často, ale ak sa prihodí čo len jeden takýto prípad denne, pre odborného lekára to znamená časovú stratu asi hodinu, ak nie viac.

Uvediem modelový praktický príklad z odbornej ambulancie.
Na vyšetrenie príde neobjednaný asi 50 ročný muž, ktorý včera neskoro večer dostal pálivé bolesti do hornej časti brucha. Po anamnéze a fyzikálnom vyšetrení u chirurga sa vylúči náhla brušná príhoda. Odtiaľ je pacient odoslaný na gastroenterológiu. Vzhľadom na to, že sa lieči na vysoký krvný tlak a ochorenie srdca, gastroenterológ ho po podrobnej anamnéze a fyzikálnom vyšetrení odošle na ekg, na účelom vylúčenia srdcového infarktu. Prvotné vyšetrenie trvá asi 30 minút. Zároveň telefonuje kolegovi-kardiológovi a žiada ho o prednostné vyšetrenie urgentného stavu. Infarkt sa nepotvrdil takže pacient sa od kardiológa vracia nazad ku gastroenterologovi. Keďže bolesti sú netypické, ordinuje pacientovi brušnú sonografiu. Tá trvá asi 15 minút. Nález je negatívny. Nasleduje gastroskopia, ktorá trvá asi 10 minút. Tá odhalí hlboký, akútny vred dvanástnika so známkami nedávno prekonaného krvácania. Gastroenterológ zosumarizuje doteraz vykonané vyšetrenia do svojho nálezu a telefonuje do nemocnice, kam pacienta odosiela na urgentnú hospitalizáciu. Suma summarum, časový sklz na jeho ambulancii po odvoze pacienta vozidlom RZP, je cca 90 minút. Stratu sa snaží dohnať. Okolo obeda mu príde do ambulancie ďalší, tentoraz ťažko mobilný pacient, privezený sanitkou. Keďže ho nechce opakovane preháňať a pacient je náhodou nalačno, po úvodnom vyšetrení mu urobí aspoň sonografiu alebo gastroskopiu. Ďalší časový sklz na jeho ambulancii sa už sumárne blíži k 150 minútam. A v tom mu z čakárne ktosi nedočkavo klope na dvere.
„Pán doktor, ja som bol objednaný na 12,00 hodinu a už tu čakám dve hodiny..."
Niektorým takýmto pacientom stačí vysvetlenie, iným nie. Sú aj takí, čo sa oháňajú známosťami a sťažnosťami. Aj takéto "urgentné prípady" musí niekedy lekár, prípadne jeho sestrička riešiť okrem urgentných stavov.

Iste, podobné prípady sa nestávajú denne, ale sú neočakávanou realitou na každej odbornej ambulancii. Okrem toho sa obyčajne na vyšetrenie dlhšie čaká aj u toho lekára-špecialistu, ktorý skutočným odborníkom a je vyhľadávaný. Ale tam to snáď pacient znesie ľahšie, ak vie že dostane kvalitnú starostlivosť aj za cenu dlhšieho čakania.


POZRI:
Ako sa objednať na vyšetrenie?

© 2001-2016 jozef.klucho
Všetky práva vyhradené

Ak sa Vám článok páčil, pošlite ho ďalej. Ďakujeme. 

Podrobnosti

Slovenská zdravotnícka realita

máj 16,2015

Imidž ambulancie tvorí predovšetkým zdravotná sestra
   V čakárni u lekára je hlava na hlave. Akonáhle sa otvoria dvere ordinácie, "guča" pacientov, stojacich k nim najbližšie, ich okamžite zablokuje tak, že sa takmer nedá vidieť, či tam vôbec nejaké dvere sú. Ďalší scenár, ktorý sa pri dverách odohráva, závisí od toho, aká zdravotná sestra sa v nich objaví.
   Zdravotná sestra je väčšinou prvá, s ktorou sa pacient pri dverách ambulancie stretne. Od nej závisí, či pacient danú ambulanciu vyhľadá aj nabudúce, alebo ju zďaleka obíde veľkým oblúkom. Sú zdravotné sestry, ktoré to, ako sa majú správať k pacientom, vôbec netreba učiť. Ale sú aj také, ktoré... Nuž, jemne povedané, s ktorými by sa asi väčšina pacientov radšej stretnúť nechcela ani na ulici a nieto ešte v ordinácii. Ale každá minca má dve strany. Ak sa zdravotná sestra v ambulancii nechová k pacientovi práve najvzornejšie, nemusí to vždy byť iba jej chyba. Ak sa tak správa s tichým súhlasom alebo nebodaj na príkaz svojho lekára, potom je to minimálne na zamyslenie. Na zamyslenie pre ňu, jej nadriadeného lekára, ale i pacienta, či vôbec pôjde k takému lekárovi alebo či jeho ambulanciu radšej nenavštívi aj vďaka jeho sestričke. Prax však často nie je taká ako by sa žiadalo. Čakárne týchto "tiežordinácii" sú naďalej plné a nie každý pacient má možnosť ísť na vyšetrenie k inému lekárovi, ako to urobil pisateľ tohto príspevku z jedného slovenského medicínskeho portálu.

...ma objednala rovno sestrička, bez toho, aby sa k tomu (či je potrebné takéto vyšetrenie) vyjadril lekár. Keď som sa žiadal k lekárovi, aby som to s ním prekonzultovať, nepustila ma s odôvodnením, "tu sa nerozpráva, tu sa robia vyšetrenia". Myslím si, že pacient má právo na základné vysvetlenie objednaného vyšetrenia resp. možné iné varianty vyšetrenia alebo liečenia. Mal som z nich pocit, ako keby im finančne najviac vyhovovalo...vyšetrenie a tak naň sestrička rovno objednáva (možno všetkých). A ešte dodám, že keď som sa pýtal na iné (nie tak drastické) vyšetrenie, odpovedala mi sproste: "a čím vás vyšetrí, prstom?" Tak som odišiel a navštívil inú gastroenterologickú ambulanciu. Takáto sestrička pracuje na jednej...ambulancií v.... (zdroj: www.edusan.sk)

Sám mám pár podobných prípadov aj vo svojej virtuálnej ambulancií, kde však zachovávam prísnu anonymitu pisateľa i podobných "pracovísk". Nie je mojou úlohou niekoho verejne pranierovať. Ak si to neuvedomí sám, je to jeho chyba, z ktorej v konečnom dôsledku môžu profitovať skutoční zdravotnícki profesionáli. A zostáva len dúfať, že takýchto "tiežordinácií" bude na Slovensku čím ďalej, tým menej. Ale o to sa musia pričiniť predovšetkým pacienti sami a ak s ich službami nie sú spokojní, jednoducho tam nechodiť. Sťažovať sa, že termíny na vyšetrenie rozdáva medzi dverami sestrička a potom tam napriek tomu ísť bez toho, aby pacienta pred takýmto vyšetrením videl a poučil lekár je prinajmenšom hazard s vlastným zdravím, ak nie životom.

(písané pred r. 2010 pre blog.sme.sk)

POZRI
Ako sa objednať na vyšetrenie
Ako sa sprývne pýtať
Choroby v gastroenterológii
Rady pacientom - archív

Ak sa Vám článok páčil, pošlite ho ďalej. Ďakujeme. 

© 2001-2023 jozef.klucho
Všetky práva vyhradené

Podrobnosti

Medicína a právo

máj 16,2015

Pacient môže takmer všetko, lekár takmer nič
   Pacient môže prísť na vyšetrenie neskoro a bez ospravedlnenia, lekár ho odmietnuť nemôže. Dokonca sa niektorých pacientov nemôže ani opýtať, prečo neprišli načas v obave, že sa urazia alebo sa budú na neho sťažovať, že bol arogantný. Pacient môže prísť na vyšetrenie špinavý a neupravený. Keby lekár takto prišiel do práce, na druhý deň by mal prázdnu čakáreň.
Pacient nemusí dodržiavať odporúčania lekára, nehrozí mu za to žiaden postih. Ak by však lekár pacienta neinformoval o potrebe dodržiavania životosprávy prípadne mu nepodal iné predpísané informácie, vystavuje sa tým porušovaniu zákona.
Pacient môže lekárovi beztrestne vynadať, lekár pacientovi nie. Teda môže, ale za svoje konanie potom väčšinou aj nesie zodpovednosť. O tom, že by tú zodpovednosť za svoje konanie voči lekárovi niekedy niesol aj pacient, sa dozvieme iba vtedy, ak lekárovi ublížil na zdraví.
Pacient sa môže na lekára sťažovať na množstve inštitúcii, lekár na pacienta nemá kde, aj keď by na to často dôvod mal. A aj ohlási poisťovni, že jej poistenec si privodil poškodenie zdravia nedodržiavaním životosprávy (požitím návykovej látky, kam patrí aj alkohol), väčšinou to končí založením prípadu ad acta. Dôvody môžu byť rôzne. Ako to na Slovensku chodí, o tom je tu škoda písať.
Pacient sa môže pri užívaní liekov pomýliť, lekár pri predpisovaní a podávaní liečby nie!
Pacient môže odísť z čakárne, ak je hladný a smädný prípadne si priniesť jedlo so sebou. Ak počas plnej čakárne odíde lekár na obed alebo si urobí prestávku na uspokojenie svojich fyziologických potrieb a táto informácia sa dostane do čakárne, vypukne tam hotová pohroma!
Pacient v snahe dostať sa čím skôr do ambulancie, si môže svoju chorobu aj vymyslieť. A sú aj takí, ktorí to bez mihnutia oka aj priznajú, ak im lekár po vyšetrení príde na to, že si vymýšľajú. Ale už sú vyšetrení, a to je pre nich rozhodujúce.
Skúste si zadať do vyhľadávača slová „práva pacienta" a potom „práva lekára" a porovnajte!

(písané pred r. 2010 pre blog.sme.sk)

POZRI:
Do čakárne
Právo na výber lekára


 

© 2001-2016 jozef.klucho
Všetky práva vyhradené

Ak sa Vám článok páčil, pošlite ho ďalej. Ďakujeme.