Podrobnosti

Z mojej praxe

október 17,2015

Psychiatrický pacient v nepsychiatrickej ambulancii

   Na začiatku mojej lekárskej praxe som sa aj ja stretol s pacientkou, ktorú poznal snáď každý lekár v našom okrese. Pani Ida K., to meno si pamätám dodnes. Známa neurotička, ktorá vedela tak nasimulovať astmatický záchvat, že bol od toho skutočného prakticky na nerozoznanie. Nuž, ale pani Ide na tento záchvat zaberala aj obyčajná aqua pro injectione (teda sterilná voda na prípravu injekčných roztokov). Nakoniec umrela na rakovinu pľúc.
       Ak je o pacientovi, ktorý príde na inú ako psychiatrickú ambulanciu známe, že je liečený u psychiatra, je to pre lekára-nepsychiatra signál, že takýto pacient si bude vyžadovať špecifický prístup. Ale je vždy lepšie, ak je takáto informácia o pacientovi, vyšetrujúcemu lekárovi-nepsychiatrovi známa už vopred? V niektorých prípadoch to totiž môže lekára zvádzať k povrchnosti a bagatelizovaniu stavu pacienta a v diagnostike a liečbe ho upriamiť nesprávnym smerom.

Čítať ďalej: Psychiatrický pacient v nepsychiatrickej ambulancii

Podrobnosti

Z mojej praxe

august 18,2015

Aj protekčný pacient môže mať normálneho príbuzného

   Vyšetroval som v službe pacienta a v sesterskej miestnosti zazvonil telefón. Keď sestra dotelefonovala, oznámila mi: "Volal pán riaditeľ, že ak pride pán M. aby ste ho prijali k nim na kliniku”. Informáciu som vzal na vedomie a pracoval som ďalej.
   Dovyšetroval som pacienta, po ktorom mi priviezla RZP ďalšiu pacientku s náhlou cievnou mozgovou príhodou. Pracoval som niekoľko hodín bez prestávky, takže keď som ju dovyšetroval, kým som čakal na neurologičku, odbehol som do lekárskej izby, osviežiť sa pár glgmi minerálky. Trvalo mi to asi minútu, maximálne dve. Už pri návrate na ambulanciu som pred ňou zazrel námestníka riaditeľa. Vkročil som do ambulancie, kde už neurologička vyšetrovala pacientku, ktorú som predtým dokončil. ”Pán námestník Vám odkazuje, že toho pána M. treba čím skôr vybaviť”. Nevidel som v tom žiaden problem.
   Neurologička dovyšetrovala spomínanú pacientku a do dverí ambulancie vkročili dvaja páni. Jeden asi sedemdesiatnik, na ktorom som hneď spoznal, že s ním asi nebude zdravotne niečo v poriadku. Ťažko dýchal a kašľal. Vedľa neho stál o poznanie mladší pán, ako sa neskôr ukázalo, jeho syn. Ešte som starého pána ani nezačal vyšetrovať, jeho syn sa mi už ospravedlňoval, že mi pridáva prácu.
"Ale veď na to som tu”, vravím mu a pokračujem: "…myslel som si že ma chcete zvoziť, kde sa flákam…”  
   Vysvetľujem mu, že tu bola pacientka s náhlou cievnou príhodou, ktorej stav bol tiež vážny a kým ju vyšetrovala neurologička, bol som sa napiť.
”Ale, veď aj vy ste len ľudia…” vraví. Takmer mi padla sánka.
   Potom sa ešte ospravedlnil, že nechcel robiť paniku, lebo dedko je dosť tvrdohlavý, nechcel ísť do nemocnice, veľa fajčí a aj teraz pred odchodom do nemocnice si ešte jednu musel zapáliť. Nevychádzal som z údivu nad jeho úprimnosťou.
Vravím mu: "…málokedy sa tu človek stretne s tým, že príde protekčný pacient a má takéhoto normálneho príbuzného, a to vám hovorím ako kompliment…"
   Kým sestričky pripravovali chorobopis, čo trvalo asi dve minúty sa ešte posťažoval, že nevedel, či dedko pred prijatím do nemocnice nepotrebuje nejaké odporúčanie od iného lekára. Tak som mu vysvetlil, že v takomto stave nie.
   "…viete väčšinou sa nám stáva presne to, o čom som teraz nedávno čítal knihu…", pokračujem.
   Príbeh sa odohrával v New Yorku na príjmovej ambulancii. Do služby priviezli 19-ročné dievča s tráviacimi ťažkosťami, s ktorých sa nakoniec vykľula mimomaternicová tehotnosť. Okolo dcéry pobehovala hysterická matka, ktorá, nehľadiac na ostatné súrne prípady, ktoré tam vtedy lekárka mala, sa dožadovala, aby jej dcére bola poskytnutá tá "najlepšia starostlivosť”, lebo oni si to môžu dovoliť. Otec dievčiny bol totiž známy podnikateľ s nehnuteľnosťami, v New Yorku a okolí jednoducho "veľké zviera”.
”…ale hádam nehovoríte o pani…!” začudoval sa syn môjho pacienta.
   Opakovane som mu musel zdôrazniť, že ide o príbeh z knihy. Jeho pointa sa totiž náramne podobala na prípad istej VIP-ky z nášho mesta, kvôli ktorému bol za oných čias v nemocnici "veľký tresk”. Lekár, zainteresovaný v prípade, musel nakoniec opustiť nemocnicu a primár kliniky, kde dotyčná ležala, bol prechodne zbavený funkcie.
   Nuž aj táto svetlá výnimka potvrdzuje pravidlo, že "protekčný pacient” má väčšinou ešte "protekčnejšieho” príbuzného. Na moju radosť to v tomto prípade neplatilo, hoci nikdy predtým ani potom som sa zatiaľ s podobným prípadom nestretol. Ale nikdy nehovor nikdy!

(písané pre blog.sme.sk v roku 2006)

POZRI:
Do čakárne


Ak sa Vám článok páčil, pošlite ho ďalej. Ďakujeme. 

© 2001-2022 jozef.klucho
Všetky práva vyhradené

Podrobnosti

Z mojej praxe

august 16,2015

Aj málo je niekedy veľa

   Bol utorok okolo 13:30 h. Práve som vybavil posledného objednaného pacienta a chystal som sa na obed. Ešte predtým, ako som sa rozlúčil s pacientom, vošla do ordinácie sestrička a oznámila mi, že ma ešte čaká jedna pacientka. Keď mi ju popísala a povedala mi, s akými ťažkosťami a ako sa vôbec dostala na našu ambulanciu, nevychádzal som z údivu.
      Pôvodne mala prísť na vyšetrenie ráno sanitkou. Žije sama, navyše je sluchovo postihnutá, hovorí veľmi nezrozumiteľne a je mentálne retardovaná. Údajne sanitkár sa k nej domov nevedel dostať. Keďže mu nikto na jeho klopanie neotváral, odišiel bez nej. Pacientka sa neskôr sama vybrala autobusom z dedinky, kde bývala, do Nových Zámkov. Prišla do novej nemocnice, ale keďže mala odporúčanie na vyšetrenie ku mne, poslali ju do starej nemocnice, kde mám ambulanciu. Kým sa ku mne, chudera, dostala bolo takmer pol druhej. Navyše bola diabetička a už nebola nalačno, takže vyšetrenie, ktoré potrebovala, sa i tak nedalo zrealizovať. Napísal som pre jej praktického lekára krátku správu, ako ju má pripraviť a objednal som ju na vyšetrenie na dnes ráno.

Čítať ďalej: Aj málo je niekedy veľa

Podrobnosti

Z mojej praxe

august 8,2015

Bezdomovec a opilec - postrach slovenských ambulancií

   Tento týždeň vo štvrtok zomrel v parku na lavičke v jednej z bratislavských nemocníc 38-ročný bezdomovec, ktorý bol v priebehu dňa ošetrený na chirurgickej ambulancií tamojšej nemocnice. Pri ošetrení sa dožadoval ďalšieho vyšetrenia a hospitalizácie, avšak vyšetrujúci lekár konštatoval, že ďalšie vyšetrenia ani hospitalizácia pacienta nie sú potrebné. Prípad vyšetruje polícia. Toľko správa z médií.
   Iste si spomínate na podobný prípad, ktorý sa udial pred časom v trnavskej nemocnici. Kým v bratislavskom prípade sa minister zdravotníctva nechal počuť, že "lekári odviedli perfektnú prácu", v Trnave vtedy prepustil riaditeľa nemocnice. Bez ohľadu na to, ako dopadne vyšetrovanie tohto najnovšieho prípadu, je všetkým lekárom, slúžiacim na ambulanciách prvej pomoci a urgentného príjmu jasné, že pacienti grupujúci sa z tejto komunity sú pre nich priam postrachom. Prečo? Väčšina z nich po príchode na ambulanciu je nielen hygienicky zanedbaná, a teda personálu hrozí riziko infekcie, o ktorej sa mu ani nesníva (od banálnej kožnej infekcie, cez svrab až po tuberkulózu takmer všetko, čo sa v našich končinách a nielen v nich, vyskytuje), ale často prichádzajú v alkoholickom opojení, takže by si zaslúžili minimálne umiestnenie v "záchytnej izbe opilcov", ktorá, žiaľ v súčasnosti nefunguje, pokiaľ dobre viem, ani v jednom slovenskom meste. Záchytky sú totiž tak náročné na prevádzku a vymáhateľnosť finančných prostriedkov od "klientov" tak nízka, že ju nechce prevádzkovať nikto ani za dotáciu milión korún ročne.

Čítať ďalej: Bezdomovec a opilec - postrach slovenských ambulancií

Podrobnosti

Z mojej praxe

august 2,2015

Prišla som o dcéru i vnučku, mne už je to jedno

Minulú sobotu som opäť slúžil na centrálnom príjme. Služba mi nezačala práve najlepšie. RZP mi priviezla babku, ktorá odpadla v potravinách. Od rána údajne nič nejedla (a možno už od večera) a potraviny tiež vraj kupovala len na úver.
Ošetrovatelia ju prezliekli do nemocničného úboru a začal som ju vyšetrovať. Prakticky na nič sa nesťažovala, lieky doma nebrala žiadne. Keď som skončil, hovorím jej, že ju vyšetrí ešte kolegyňa, neurologička, ale že pravdepodobne bude musieť zostať v nemocnici. Na to sa usedavo rozplakala. Vraj čo bude s jej zvieratami a s domom. Žije sama na dedine a nemá sa jej kto o ne starať. Navyše je rozvedená, sú tam v okolí Cigáni a bojí sa aby jej nevykradli dom. Nenechala sa nijako presvedčiť, hoci som sa o to opakovane pokúšal. Nepomohlo ani moje upozornenie, že doma môže zomrieť. Na to mi so slzami v očiach vraví: „Prišla som o dcéru i vnučku, mne je to už jedno...“ Takmer zvlhli oči aj mne. Viac som sa jej nevypytoval, ani som ju nepresviedčal. Kolegyňa-neurologička, na nej tiež nič pozoruhodné nenašla, tak sme ju teda na reverz pustili domov.
Takýchto smutných ľudských osudov vídavam počas služieb neúrekom. Niet nič horšieho pre rodiča, ako keď prežije vlastné dieťa a napokon zostane sám. Hoci na druhej strane, počas svojej praxe sa stretávam aj s prípadmi, keď má rodič tri a viac detí a nakoniec skončí opustený v domove dôchodcov. Nie nadarmo sa hovorí, že jeden rodič ľahšie uživí desať detí ako desať detí jedného rodiča. Keď tak uvažujem nad týmito generačnými problémami, napadla ma stupídna reklama jednej dôchodcovskej správcovskej spoločnosti na podobnú tému, ktorú tu už opísala kolegyňa. To, či skutočne zostanete niekomu na krku alebo nie, záleží len na vás. Môžete mať v starobe aj milióny, tie vám starostlivosť a záujem vašich detí o vás nenahradia. Ako si ich vychováte, takú budete mať starobu. A to za vás žiadna dôchodková správcovská spoločnosť neurobí. Za výchovu svojich detí ste zodpovední len vy sami. Žiaľ mnohí z nás rodičov si to uvedomíme až vtedy, keď je už neskoro. Ak nešťastnou náhodou alebo vinou choroby prídeme o dieťa, tomu sa asi nedá zabrániť, ale ak náš potomok pre náš nezáujem o neho skončí v osídlach drogy alebo v zlej partií, to už je iná káva. Tá by mohla mať pre rodiča horkú príchuť do konca života. A musel by si ju vypiť každý deň až do dna.

(písané pred r. 2010 pre blog.sme.sk)

POZRI
Do čakárne

© 2001-2016 jozef.klucho
Všetky práva vyhradené

Ak sa Vám článok páčil, pošlite ho ďalej. Ďakujeme. 

Podrobnosti

Z mojej praxe

august 2,2015

Poďakovanie po pätnástich rokoch
Prvá streda v mesiaci znamená pre mňa poobedňajšie vybavovanie administratívy, najmä v zdravotných poisťovniach, preto v ten deň zvyknem končiť trocha skôr, ako obvykle. Vybavil som posledného pacienta a už som mal "nohu medzi dverami", keď ma zastavila sestrička, že je tu ešte jedna pani, ktorá sa chce so mnou rozprávať. Iba som si povzdychol a dúfal som, že to bude krátky rozhovor, lebo som sa skutočne ponáhľal. Do mojej ordinácie vstúpila útla, vyše 50-ročná dáma a vraví mi: "Pán doktor, vy sa už na mňa asi nepamätáte, bola som u vás pred pätnástimi rokmi a teraz som tu videla na ambulancií vaše meno, tak som sa vám chcela poďakovať..."
"A za čo?", nechápal som a ospravedlnil som sa, že si ju nepamätám. Za tých pomaly 22 rokov praxe mi prešli cez ruky tisícky pacientov. Je pravda, že mnohých si pamätám dodnes a niektorí sa stali aj mojimi priateľmi. Niekedy sa mi však stane, že meno mi síce nič nehovorí, ale tvár a diagnóza sa mi hneď spoja v jeden kompaktný celok. Ale na túto pacientku som si naozaj nevedel spomenúť. Keď mi pripomenula, že ju za mnou poslala jej známa, moja bývalá vrchná sestra z čias, keď som ešte pracoval v nemocnici, začalo mi svitať, ale na diagnózu som si ešte stále nevedel spomenúť.
"Poslali ste ma vtedy za primárom Sepešim...", pokračovala.
"Žiaľ, ten už nie je medzi nami...", vravím.
Vedela, že zomrel.
Kontrolka mi zablikala a pýtam sa: "...bolo to črevo?"
"Nie, žalúdok...", upresnila moja pacientka a popísala mi, čo bolo ďalej. Vravela, že po operácií veľmi nedúfala, že sa dožije toľkých rokov, deti sa jej osamostatnili, dožila sa aj vnúčat. Chodí na pravidelné kontroly do Bratislavy a zatiaľ je všetko v poriadku.
Pred pätnástimi rokmi bola primárom Sepešim úspešne operovaná.
Diagnóza: včasný karcinóm žalúdka.
Bol som v duchu sám na seba hrdý a možno som aj virtuálne niekoľko centimetrov narástol.
"...tak to sa teším...", vyjachtal som.
Podali sme si ruky, zaželal som jej veľa zdravia do ďalších rokov a rozlúčili sme sa.
Zrazu mi prestala liezť na nervy aj tá každomesačná byrokracia.

(písané pred r. 2010 pre blog.sme.sk)

POZRI:
Do čakárne

© 2001-2016 jozef.klucho
Všetky práva vyhradené

Ak sa Vám článok páčil, pošlite ho ďalej. Ďakujeme.